Naposledy aktualizováno: 13.11.2026
O novom albume Jubilantom, samplovaní, politike, rodine a päťdesiatke bez nostalgie. S Brančim Kováčom sa rozprával Marián Jaslovský.
Keď sa na Slovensku hip-hop ešte len učil hovoriť vlastným jazykom, stál pri tom Vec, teda Branči Kováč. Ako člen kultovej formácie Trosky pomohol v 90. rokoch položiť základy domácej rapovej scény a ukázal, že aj slovenský rap môže byť prirodzený, autentický a generačný.
Jeho sólové albumy sa od veľkej časti slovenského rapu odlišujú tým, že sa viac než na drsné pózy či konflikt sústreďujú na pozorovanie každodenného života, jazyk, humor a spoločenské postrehy. Je jedným z tých, ktorí neváhajú byť politicky angažovaní. Jeho nový album Jubilantomje iný, dalo by sa povedať, až rodinný, ale bez kúska sentimentu. Ten je Vecovi vzdialený podobne ako bezobsažné floskuly. Vec skrátka vždy hovoril k veci.
Redakční poznámka: Rozhovor slovenského hudebního publicisty Mariána Jaslovského s rapperem Branči Kováčem alias Vecem původně vyšel 30. října 2026 v magazínu .týždeň. Na cernejpudink.cz jej přebíráme se souhlasem autora v původním slovenském znění.
Politický raper, ktorý ním nechcel byť
Pred dvadsiatimi rokmi, keď mal môj syn deväť rokov, som chcel pred ním zamachrovať a povedal som mu, že mi práve volal Meky Žbirka. On sa na mňa pozrel a hovorí: „No a čo? Keby ti volal Vec, to by bolo niečo.“ Onedlho sme robili rozhovor a tým som si získal synov rešpekt až obdiv. Pred kým by som teraz mohol „flexiť“, že robím rozhovor s Vecom? Kto by to dnes ocenil?
Otcovia s deťmi.
Myslel som, že povieš, že ľudia, ktorí majú radi kvalitnú a dobrým spôsobom angažovanú hudbu. Či nie?
Na novej platni tej angažovanosti až tak veľa nie je. Chcel som si od toho trochu oddýchnuť a nespadnúť úplne beznádejne do škatuľky politického rapera, do ktorej ma v poslednom čase veľa ľudí tlačí. Mňa politika v podstate až tak nezaujíma, vôbec by som sa ňou nechcel zaoberať. Len mi to veľakrát nedá. Dejú sa také škaredé veci, že ich pretavím do trekov. Nechcem v tom však uviaznuť. Tak som nezačínal a ani som nikdy nemal predstavu, že budem robiť iba toto.
Kedy sa tá potreba vysloviť sa politicky v tebe objavila? Po vražde Kuciaka alebo sa to prejavovalo už skôr?
Predtým som na Funkčnom veteránovi (2008, spotify link) spomínal Daniela Tupého, ale to bola len zmienka. Na Troskách (1997, spotify link) sme mali skladbu „Svyňa“, ktorá reflektovala rozpad Československa. Bolo to také všeobecné nadávanie na politikov. Trochu naivné, ale malo to svoje čaro.
A potom to prišlo na albumoch Ultrazvuk a Námestie slobody, ktoré to má už aj priamo v názve. To už boli aj otvorene politické veci.
Je to aj vekom: Čím si starší, tým viac si uvedomuješ, ako sa ťa tá politika dotýka. Chceš s tým niečo spraviť, chceš povedať svoj názor. Na to mám mikrofón a využívam ho. Niektorí môžu písať komentáre, ja mám rap, takže to môžem vydáviť a uľaviť si.
Práve preto je nový album osviežujúci, lebo si sa tomu vedome vyhol. V dobe, keď sa na človeka zo všetkých strán valia samé zlé správy, rád čítam alebo počúvam niečo pekné. Ale o inom som chcel: Keby si sa mohol porozprávať s o tridsať rokov mladším Vecom, o čom by to bolo?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal, ale určite by som mal tendenciu ho poučovať. Povedal by som mu: „Kamarát, pribrzdi, tie veci sú trochu inak.“ A mladý Vec by mi určite odpovedal: „Ty o tom vieš prd.“ Keby bola technika tak ďaleko, normálne by som si dal zamraziť päťdesiatročného Veca a potom ho nechal debatovať so šesťdesiatročným. To by bolo super. Život sa vyvíja. Pribudlo ďalšie dieťa, život je usadenejší. Kamaráti sú rozlezení po svete.
Veľakrát nemám s kým ísť von. Keď mám čas ja, ostatní sú v práci alebo niekde mimo. Kedysi som mohol o druhej v noci zavolať trom ľuďom a vybrať si, s kým pôjdem na pivo. To už dnes nefunguje. Veľa kamošov dokonca odišlo z Bratislavy. Napríklad Supa, Zverina, moji veľkí houmboji: Jeden býva v Detve a druhý vo Švábovciach, odkiaľ pochádza. Neviem, čo im to napadlo. Ale snáď sa ešte vrátia a pochopia, že mesto má viac výhod ako nevýhod.
Poďme k albumu. Čo sa týka zvuku, hlásiš sa k oldschoolu. Počúvaš aj novšie alebo nové veci?
Snažím sa počúvať nové veci, ale väčšinou od etablovaných interpretov. Občas sa objaví aj niekto úplne nový, kto ma osloví. Ale musí tam byť nejaký náznak starého zvuku alebo starej duše, niečo, čo mi sedí. Úplne aktuálny zvuk roku 2026 mi nie je prirodzený. Nechcem povedať, že je nepríjemný, ale necítim sa v ňom doma.
A hlavne, mladých tým aj tak nezískaš.
To som pochopil už dávno. Keď päťdesiatročný chlap začne hopsať ako tínedžer a podliezať mladým zvukom či témami, je to podľa mňa trápne. Myslím si, že inteligentný človek si v určitom bode života uvedomí, že trendy treba nechať tak. Sú ľudia, ktorí vedeli trendy sledovať dlho. Napríklad Madonna. Išla s trendami roky, aj ich vytvárala, ale podľa mňa ju to už tiež nebaví. Už sa jej nechce stále vymýšľať nový zvuk. Čiže päťdesiatročný raper, ktorý rapuje tínedžerské témy do zvuku roku 2026, je podľa mňa slepá ulička.
Staré platne, nové skladby
Na tvojom albume ma veľmi bavia sample. Používaš úplne nečakané veci. Napríklad Valériu Čižmárovú. To ma normálne dorazilo, lebo je stará aj pre mňa.
To mi posunul kamarát Adam Kvasnica. Je brutálny zberateľ platní. Má fantastický vkus a výbornú zbierku. Je tam dosť českých nahrávok. Poznáš ORM?
„Ja si všetko zapisujem. Bez toho by som si nič nezapamätal a všetky slovné hračky a dobré frázy by sa ostali zabudnuté. Som taký časozberný typ umelca.“
Jasné. Petr a Pavel ORM. Stará elektropopová formácia.
To je hneď v prvej skladbe, „Old School“, tie synťáky. Milujem sample z českých a slovenských vecí. Ešte za čias Trosiek som veľa samploval z albumov z Bratislavských jazzových dní. Trosky boli na tom postavené skoro celé. Minimálne štyri skladby sú z materiálu BJD spravené.
No a čo sa týka nového albumu, tak poďme do radu: Vo „Furt voľačo“ som vysamploval japonskú reklamu na motocykle Kawasaki z roku 1978. V skladbe „Monštrum na byte“ vysamplovaná detská hračka. Taká stláčacia. Na „Seklo“ s Braňom Jobusom je niečo od Václava Patejdla alebo Miroslava Žbirku. Už si nespomeniem. Ale to nikto nemá šancu odhaliť. No a v skladbe „Pekné mená“ je Tublatanka, skladba „Dnes (Dnes mám rande so svojím mestom)“, to už tam počuť veľmi výrazne.
To by som si netrúfol vydať bez dovolenia. Nesmelo som sa Maťa Ďurindu opýtal, či by som to mohol použiť. Mal som to už vtedy hotové, tak som mu to pustil a on s tým nemal najmenší problém. To som bol veľmi rád, a pravoverní hipohoperi hovoria, že tento track sa im páči z albumu najviac. Je to zrejme preto, lebo je najosobnejší.
Písal som ho úplne posledný. Tieto posledné skladby bývajú často bilančné. Také, že „takto to mám“. A práve tie bývajú najsilnejšie. A potom je tam úplne posledný track „Ďakujem, nemáte zač“. Tam je vysamplovaná Eva Máziková.
Kto sa na albume ešte významnejšie podieľal?
Skladbu „Na kolesách“ celú produkoval Roland Kánik, lebo kto už je u nás iný na bossa novu a latinskoamerické veci, že?
Tú veľmi štýlovo naspievala najzanietenejšia cyklistka Zuzana Mikulcová.
Tá pesnička bola šitá priamo na ňu a ona sa z nej veľmi tešila. Rapuje tam aj Zverina, to je tiež veľký cyklista, najazdí milión kilometrov každé leto. Potom na albume spieva Shady Lady, to je Alenka Pajtinková, herečka a speváčka v skupine Bijouterrier. Ten pseudonym sme vymysleli pre naše rapové projekty. Dva podklady sú od Dtonata, producenta z Moravy. A ďalšia speváčka je výborná Kriss Krimm, Kristína Smetanová.
Ako píšeš texty? Je to postupná skladačka, alebo kreatívny výbuch?
Ja si všetko zapisujem. Bez toho by som si nič nezapamätal a všetky slovné hračky a dobré frázy by sa ostali zabudnuté. Som taký časozberný typ umelca. Ale nerobím podľa nejakej mustry alebo zaužívaných postupov. Je to také… vecovské.
Mne príde, že ty si sa do role veterána štylizoval už dávno predtým, než si sa ním reálne stal. Dnes ti už nikto nevezme, že máš päťdesiat, ale zároveň si stále nesieš aj kus mladosti. Všimol si si, že na teba chodia aj mladší ľudia?
Áno, ale väčšinou cez rodičov. Dieťa niekedy ide s rodičmi na koncert a zistí, že sa mu to páči. Tým, že to nie je úplne trendová hudba a ani témy nie sú vyslovene tínedžerské, funguje to cez generácie.
Keď sa z rapera stane otec
Tento album je veľmi rodinný. Veľa sa tam objavujú deti, rodina, bežný život. Aké rozprávky vlastne rozprávaš svojim deťom? Vymýšľaš si ich?
Najradšej im rozprávam vlastné zážitky. Oni si aj často vypýtajú, aby som rozprával o tom, aké to bolo, keď som bol malý. Tak im opisujem, že som vyrastal na kraji Zlatých Moraviec, ako vyzerala žatva, čo sa dialo na poliach, ako sme si vyrábali drevené samopaly. Dokonca sme si tento rok jeden taký samopal spolu vyrobili a strašne sa im to páčilo. Rozprávam im o kamošoch, o prvých úrazoch, o tom, ako sme hrávali hokej na ulici. Bránky sme mali z kameňov. Sú to veci, ktoré dnešné deti vôbec nepoznajú. Dnes, keď chceš hrať futbal, prihlásiš dieťa na krúžok, dostane kopačky, výstroj, všetko.
Ty asi pred deťmi nemáš veľmi čo tajiť. Nemám pocit, že si bol zlý chlapec.
Ale robili sme aj sprostosti. Pri niektorých kapitolách už zabrzdím. O prvých jointoch a podobných veciach im zatiaľ nerozprávam.
Poznajú tvoji synovia Trosky?
Dvanásťročný Fedor, to je starší, pozná. Nie úplne všetko, ale tie známe skladby áno. Ultrazvuk (2019, spotify link) má napočúvaný celý. Pozná aj Námestie slobody (2024, spotify link) či Hudbu k láske (2021, spotify link). Tie albumy poznajú skôr, než vyjdú. Texty vedia ešte predtým, než ich počuje publikum.
Ako ste sa vlastne dali dokopy s Ivanou? (Brančiho žena je výtvarníčka Ivana Šáteková, pozn. autora).
Poznal som ju už skôr. Chodila vtedy s mojím kamarátom a ja som mal vtedy svoju frajerku. Potom sme sa obaja rozišli a nejako nás to spojilo. Pravda je, že som si už dávno hovoril, že je to veľmi zaujímavé dievča. A keď sme boli obaja voľní, tak som nezaváhal. Pamätám si, ako sme si písali cez Gmail chat. Tie debaty boli perfektné. Ona bola vždy veľmi vtipná a humor je podľa mňa strašne dôležitý. Mať vtipného partnera je výhra. A potom sme vlastne ani neboli dlho spolu a už sme mali prvé dieťa. Mal som tridsaťosem, ona bola tiež pripravená. Proste našla toho pravého (smiech).
Ivana je rešpektovaná výtvarníčka. Čo si dávate navzájom profesijne?
Určite ma trochu namočila do väčšej angažovanosti. A hlavne do dokončovania vecí. Neviem, či som sa to naučil priamo od nej, ale odkedy sme spolu, viac si vážim čas, ktorý mám v štúdiu a viac vecí dokončím. A potom je veľká optimistka. Nevzdáva sa. Je bojovníčka. To je na nej skvelé. A ešte je super v tom, že je metodická. Keď je nejaký problém, naštuduje si riešenie. Napríklad ideme kúpiť práčku, spraví si rešerš a ideme na istotu. Ja len poviem, že okej.
Čím si ovplyvnil ty ju?
Ona sama o sebe hovorí, že je introvertka. Možno sa jej páči moja bezprostrednosť. To, že sa dám do reči s hocikým, niečo vybavím, oslovím človeka na ulici alebo sa jednoducho opýtam. Ona to veľmi nemá a asi jej to pomáha prekonať vlastný ostych. Veľakrát sa veci pohnú dopredu len preto, že sa niekoho opýtaš. Keď nič nepovieš, nič sa nezmení.
Mávate aj nejaké spory?
Nepodstatné. Aj napríklad pri deťoch máme jednu zásadu: Musíme ťahať za jeden povraz. Nemôžem hovoriť jedno ja a druhé ona. Ak máme rozdielny názor, tak sa stiahneme bokom, vyrozprávame si to a pred deťmi vystupujeme jednotne.
Od gramofónov k vlastným pravidlám
Ako je to dnes s dídžejovaním? Ty si kedysi vedel pekne skĺbiť rapové koncerty a dídžejské sety. Bola to vlastne druhá kariéra, aj keď v rámci toho istého žánru.
Ako samostatný dídžej hrám čoraz menej. Klubový život sa mi vyhýba a je to vlastne dobre. Človek si zničí noc a dostane za to málo peňazí.
„My sme boli prvolezci a to mi pomohlo dosiahnuť originálny zvuk.“
Ty si bol vyhlásený gramofónový virtuóz, vicemajster sveta v mixovaní, povedz mi o tom ocenení niečo.
To bolo v Londýne v roku 2001. Prešiel som cez predkolá a československé finále. Treba povedať, že na konci deväťdesiatych rokov bola konkurencia ešte relatívne malá. Tá kultúra nebola tak rozvinutá ako dnes. Bol som v správnom čase na správnom mieste. Veľkú rolu zohralo aj to, že keď mali ostatní kamoši bicie, gitary, skúšobne a kapely, my sme si kúpili gramofóny a začali skrečovať.
Vtedy to ešte skoro nikto nebral ako hudobný nástroj. Ľudia to nevnímali ako niečo kreatívne. My sme sa do toho napriek tomu pustili a podľa mňa to bola výhra. Dôležité bolo aj to, že ja som sa tie triky učil len z počúvania a robil som ich inak ako západní dídžeji, ktorí sa učili jeden od druhého. My sme boli prvolezci a to mi pomohlo dosiahnuť originálny zvuk.
Kreatívny DJ musí cvičiť rovnako ako hudobník, máš ešte tie „skills“?
Jasné, že som z toho trochu vypadol. Gramofón je mladý nástroj. Stále sa vyvíja spôsob hry, stále vznikajú nové techniky a štýly. Ľudia na tom dodnes objavujú nové možnosti. Pri turntablisme sa stále ešte veľa vecí formuje a posúva dopredu. No a pre mňa to už nie je priorita.
Nepríde ti niekedy ľúto, že nie si raper pre športové haly?
Uvedomujem si svoje možnosti a som s nimi v pohode. Mám svoju fanúšikovskú základňu, pohybujem sa v nej a je mi tam dobre. Nie som v tomto veľmi ambiciózny. Preto zomriem chudobný (smiech).
Autor rozhovoru: Marián Jaslovský
Původně publikováno: .týždeň, 30. října 2026, číslo 45/2026
Zdroj: Původní rozhovor na tyzden.sk
Převzato se souhlasem autora.
Mezititulky a youtube ukázky doplnila redakce cernejpudink.cz.
